Prečo sa kresťania pri vstupe do kostola prežehnávajú svätenou vodou?

Prečo sa kresťania pri vstupe do kostola prežehnávajú svätenou vodou?

Vojdeme do kostola, namočíme prsty do svätenej vody a urobíme znak kríža.

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Trvá to niekoľko sekúnd.

Mnohí z nás to robia odmalička. Videli sme to u rodičov, starých rodičov a neskôr sme to začali robiť sami.

Lenže toto jednoduché gesto má oveľa hlbší význam.

Nie je to iba kresťanský zvyk pred vstupom do kostola.

Svätená voda nám pripomína náš krst.

Všetko sa začína krstom

Keď sme boli pokrstení, voda sa stala viditeľným znamením niečoho omnoho väčšieho.

Krst je podľa Katolíckej cirkvi základom celého kresťanského života. Človek je v ňom oslobodený od hriechu, znovuzrodený ako Božie dieťa a začlenený do Cirkvi.

A práve preto nás pri vstupe do chrámu čaká voda.

Nie náhodou.

Keď sa jej dotkneme a urobíme znak kríža, môžeme si pripomenúť:

Som pokrstený.

Patrím Kristovi.

Som Božie dieťa.

Takto sa obyčajný pohyb ruky môže zmeniť na krátke vyznanie viery.

Prečo práve znak kríža?

Pri prežehnaní nevykonávame iba gesto.

Vyslovujeme:

„V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

To sú slová, ktoré poznáme aj z Kristovho príkazu učeníkom:

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

Preto sa pri svätenej vode spájajú dva veľmi silné kresťanské symboly.

Voda a kríž.

Voda nám pripomína krst.

Kríž nám pripomína Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych.

A slová, ktoré vyslovujeme, nás obracajú k Najsvätejšej Trojici.

Prečo je svätená voda práve pri dverách?

Aj samotné miesto dáva zmysel.

Svätenička býva umiestnená pri vstupe do kostola.

Človek prichádza zvonka.

Pred chvíľou riešil dopravu, prácu, nákup, telefón, deti, povinnosti, peniaze alebo desiatky ďalších vecí.

A zrazu vstupuje do chrámu.

Dotkne sa vody.

Urobí znak kríža.

Na niekoľko sekúnd sa môže zastaviť a uvedomiť si:

Teraz prichádzam pred Boha.

Svätená voda tak vytvára krásny prechod medzi ruchom bežného dňa a modlitbou.

Nie preto, že by Boh zostal za dverami kostola a vonku nebol prítomný.

Ale preto, že my potrebujeme zastaviť svoju myseľ a obrátiť ju k Nemu.

Nie je to „očistenie zlej energie“

Tu vzniká jeden častý omyl.

Svätená voda nie je kresťanská verzia rituálu na odstránenie „negatívnej energie“.

Katolícka Cirkev ju zaraďuje medzi sviatostiny.

Katechizmus priamo uvádza, že medzi sviatostiny patria požehnania a že pokropenie svätenou vodou pripomína krst.

Jej zmyslom teda nie je vytvárať okolo človeka neviditeľný magický štít.

Ukazuje nás smerom k Bohu.

Preto je dôležité, s akým postojom ju používame.

Prečo sa prežehnávame aj pri odchode?

V mnohých kostoloch sa ľudia svätenou vodou prežehnajú aj pri odchode.

A aj to môže mať krásny význam.

Prišli sme do kostola, modlili sme sa, počúvali Božie slovo alebo slávili Eucharistiu.

Teraz sa vraciame späť.

Do práce.

K deťom.

K manželovi alebo manželke.

K problémom.

K rozhodnutiam.

K úplne obyčajnému životu.

Znak kríža pri odchode nám môže pripomenúť, že kresťanský život nekončí zatvorením kostolných dverí.

To, čo sme prijali v chráme, máme žiť vonku.

Čo si povedať pri svätenej vode?

Nemusíme hovoriť nič navyše.

Samotné:

„V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.“

je modlitbou.

Ak však chceme toto gesto prežívať vedomejšie, môžeme si v duchu povedať napríklad:

„Ježišu, patrím Ti.“

alebo:

„Pane, pripomeň mi, že som Tvoje dieťa.“

Nie je potrebné vymýšľať dlhé formulácie.

Dôležité je, aby sme vedeli, čo robíme.

Skúste to nabudúce pomalšie

Keď najbližšie prídete do kostola, skúste tentoraz neurobiť všetko automaticky.

Namočte prsty do svätenej vody.

Urobte znak kríža.

V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

A na jednu sekundu zostaňte stáť.

Spomeňte si na svoj krst.

Na to, že patríte Kristovi.

A až potom pokračujte ďalej.

Možno zistíte, že gesto, ktoré ste urobili už tisíckrát, zrazu znamená niečo úplne iné.

Pretože svätená voda pri dverách kostola tam nie je iba zo zvyku.

Čaká nás tam ako pripomienka toho, kým sme a komu patríme.